Pred 25 rokmi sa Slovensko spamätávalo z nevídanej kalamity

17.02.2012, Ivo Nittmann | Interiéry, domácnosť

Slovensko je zaviate snehom. Zimné radovánky sú síce fajn, ale aj pohľad spoza okna, z tepla vyhriatej miestnosti stojí za to. Najmä keď netreba zápasiť so snehom, len sa tešiť, koľko ho napadlo.

To, čo niekomu prináša radosť, môže inému spôsobovať starosti. A veru poriadne. Ak tíško padajúci sneh poteší nejednu romantickú dušu, snehové záľahy, ktoré trebárs na Kysuciach už rátajú túto zimu na metre, až také romantické nie sú.

Mám známeho, ktorý dodnes spomína na snehovú kalamitu, čo na Slovensku vypukla 11. januára 1987. Bolo to v nedeľu a na druhý deň každý išiel do práce, ako vedel. Trebárs v Bratislave boli autobusy zafúkané snehom až po strechu, nejazdili ani električky. Sedím uňho na návšteve, rozvoniava nám káva a on so smiechom dodáva: „Do práce som išiel ako električka-päťka – peši cez tunel.“ Na staniciach stáli vtedy odstavené vlaky, nechodili ani tie.

Zima to veru bola vtedy riadna. Fujavicu sprevádzali silné mrazy, v pondelok 12. januára bolo na väčšine územia Slovenska už okolo -20 stupňov. Nejaké kvalitné plastové okná, aby aspoň v bytoch bolo teplejšie? Kdeže! Býval som vtedy v bratislavskej Petržalke a spomínam si na fušerstvo v mojom byte: drevenú priečkovú stenu medzi kuchyňou a balkónom, keby som sa do nej poriadne zaprel, som mohol zvaliť do kuchyne.

Najväčšiu radosť mali zo snehu a z metelice, pravdaže, deti. Aj hračky, čo mali doma, ich odrazu zaujímali menej. Také dobrodružstvo! Pri pohľade na dnešné zaviate Kysuce znejú však útržky týkajúce sa pamätnej kalamity spred 25 rokov pre niekoho možno ako z rozprávky.